![[personal profile]](https://www.dreamwidth.org/img/silk/identity/user.png){kind=small}
ded_vasilijDENNIKN.SK
Uhýbanie pred plnením záväzkov z Budapeštianskeho memoranda vrhá tieň pochybností aj na ďalšie medzinárodné garancie.
Keď sa na jeseň 1938 britský premiér Neville Chamberlain vrátil z Mníchova oznamujúc, že prináša „mier našej dobe“, odmietol Winston Churchill voľbu, ktorú práve Británia a Francúzsko urobili, legendárnym výrokom: „Mali ste možnosť vybrať si medzi vojnou a stratou cti. Vybrali ste si stratu cti a budete mať vojnu.“
Dedičia československej traumy
V konfrontácii s podobnou voľbou v prípade vojny si na Ukrajine britský premiér David Cameron, francúzsky prezident François Hollande, nemecká kancelárka Angela Merkelová a prezident USA Barack Obama, bohužiaľ, tiež zvolili stratu cti.
Dnes je to Ukrajina, ktorú devastuje vojna, kým Európa stojí bokom, akokoľvek zjavne si tým podkopáva svoju vlastnú bezpečnosť a hodnoty.
V otvorenom liste kľúčovým vodcom Európy a USA ich žiada stotridsať slovenských a českých prominentných osobností, aby opustili cestu ústupkov agresorovi. Ako občania nástupníckych štátov Československa, ktoré dostalo na Mníchovskej konferencii smrteľnú ranu, cítime osobitnú zodpovednosť za to, aby sme k tomu povedali svoje.
Nebezpečné eufemizmy
Uplynul rok od chvíle, keď občania Ukrajiny zvrhli skorumpovaný režim v revolúcii, v ktorej pod svojou vlajkou a vlajkou Európskej únie položili mnohí svoje životy, aby svojej krajine otvorili cestu k dôstojnosti a slobode. Uplynul aj rok od chvíle, keď ruská armáda pošliapala princíp nedotknuteľnosti hraníc, na ktorom stál mier v Európe od druhej svetovej vojny, a začala okupovať Krym.
Dnes sa krvavá stopa ruských agentov, armády a zbraní ťahá Ukrajinou tak, ako sa plazila jedovatá stopa polónia sledujúca vraždu ruského disidenta Alexandra Litvinenka ulicami Londýna v roku 2006. Objednávateľ tejto vraždy, ako ukazuje súčasné vyšetrovanie, smeruje k bránam Kremľa.
Ukazuje sa, že vo vojne proti Ukrajine už zahynuli tisíce Ukrajincov a Rusov. Takmer dva milióny ľudí bolo vyhnaných zo svojich domovov. Napriek tomu lídri demokratického Západu stále používajú pri označovaní agresie Ruska proti druhému štátu novoreč Georgea Orwella. Nazývajú ju „konfliktom“ či „situáciou“ namiesto toho, aby pomenovali situáciu pravými menami – „invázia“ a „vojna“. Ako občania regiónu, ktorý zažil nacistickú aj sovietsku okupáciu, vieme až príliš dobre, aké nebezpečné sú tieto eufemizmy.
Zradené záväzky
V roku 1938 Veľká Británia a Francúzsko za tichého prizerania sa ostatných demokracií zradili svojho spojenca – Československo. Pod zámienkou ochrany nemeckej menšiny v Sudetoch umožnili Hitlerovi začiatok parcelovania celej krajiny. Šesť mesiacov po mníchovskej zrade vpochodoval 15. marca Hitlerov Wehrmacht do ulíc Prahy.
Čechy a Morava sa stali Ríšskym protektorátom a Slovensko nominálne nezávislým štátom s bábkovým režimom. Celá veľká priemyselná kapacita a ľudské zdroje Československa sa dostali do služieb Hitlerovej vojnovej mašinérie. Keď Hitler prepadol Francúzsko, celá štvrtina nemeckých zbraní pochádzala z okupovaného českého územia.
Dnes sa zdá, akoby sa dejiny opakovali. V roku 1994 sa Ukrajina vzdala svojho arzenálu jadrových zbraní. Podpisom Budapeštianskeho memoranda sa Spojené štáty a Veľká Británia stali garantmi územnej celistvosti a nezávislosti odzbrojenej Ukrajiny. Tento záväzok dnes bez akýchkoľvek politických následkov zrádzajú.
Prečo nezrušiť ďalšie záväzky?
Nedostatočná podpora západných demokracií bojujúcej Ukrajine je smutným pripomenutím ich zlyhania v odpore proti Hitlerovi, a to nielen v Československu, ale aj počas občianskej vojny v Španielsku. Zbabelé uhýbanie pred plnením záväzkov vyplývajúcich z Budapeštianskeho memoranda vrhá tieň pochybností aj na ďalšie medzinárodné garancie a dohody vrátane záväzku vzájomnej obrany, ktorý je základným kameňom NATO. Veď ak môže byť z politickej pohodlnosti porušený jeden záväzok, prečo nie aj ďalšie?
Ak Západ nie je ochotný pomôcť Ukrajine brániť seba a svojich 45 miliónov obyvateľov, aká je nádej, že svetové demokracie budú riskovať konfrontáciu s Ruskom kvôli obrane milióna Estóncov, dvoch miliónov Lotyšov alebo troch miliónov občanov Litvy?
Isteže je správne vždy uprednostniť pokus o vyjednávanie pred vojenskou reakciou. Lenže ochota len vyjednávať je Putinovým Ruskom vnímaná ako prejav slabosti a povzbudenie k ďalšej agresii. Vyjednávanie môže uspieť len vtedy, keď ho budú sprevádzať najširšie a najtvrdšie možné sankcie voči ekonomike a poskytnutie efektívnej a rozsiahlej pomoci Ukrajine.
Obväzy a deky tanky nezastavia
Občania Ukrajiny – rovnako ako občania Poľska, ktorí po mníchovskej zrade bojovali sami – bojujú statočne proti brutálnej agresii. Nebojujú len za svoju vlastnú slobodu, ale tiež za slobodu celej demokratickej Európy. Oceniť ich statočnosť zradou je výsmechom všetkému, čomu Západ verí, že je.
Povedzme si to jasne: vojna Ruska proti Ukrajine je pokusom zastaviť šírenie demokracie na východ Európy. Vojna v Európe sa stala skutočnosťou. Dodávky obväzov a diek Ukrajine tanky nezastavia a nezabránia ani strate cti Európy a Spojených štátov.
© Project Syndicate
Petr Kolář je bývalý český veľvyslanec v USA a v Rusku
Juraj Mesík je špecialista Svetovej banky
Uhýbanie pred plnením záväzkov z Budapeštianskeho memoranda vrhá tieň pochybností aj na ďalšie medzinárodné garancie.
Keď sa na jeseň 1938 britský premiér Neville Chamberlain vrátil z Mníchova oznamujúc, že prináša „mier našej dobe“, odmietol Winston Churchill voľbu, ktorú práve Británia a Francúzsko urobili, legendárnym výrokom: „Mali ste možnosť vybrať si medzi vojnou a stratou cti. Vybrali ste si stratu cti a budete mať vojnu.“
Dedičia československej traumy
V konfrontácii s podobnou voľbou v prípade vojny si na Ukrajine britský premiér David Cameron, francúzsky prezident François Hollande, nemecká kancelárka Angela Merkelová a prezident USA Barack Obama, bohužiaľ, tiež zvolili stratu cti.
Dnes je to Ukrajina, ktorú devastuje vojna, kým Európa stojí bokom, akokoľvek zjavne si tým podkopáva svoju vlastnú bezpečnosť a hodnoty.
V otvorenom liste kľúčovým vodcom Európy a USA ich žiada stotridsať slovenských a českých prominentných osobností, aby opustili cestu ústupkov agresorovi. Ako občania nástupníckych štátov Československa, ktoré dostalo na Mníchovskej konferencii smrteľnú ranu, cítime osobitnú zodpovednosť za to, aby sme k tomu povedali svoje.
Nebezpečné eufemizmy
Uplynul rok od chvíle, keď občania Ukrajiny zvrhli skorumpovaný režim v revolúcii, v ktorej pod svojou vlajkou a vlajkou Európskej únie položili mnohí svoje životy, aby svojej krajine otvorili cestu k dôstojnosti a slobode. Uplynul aj rok od chvíle, keď ruská armáda pošliapala princíp nedotknuteľnosti hraníc, na ktorom stál mier v Európe od druhej svetovej vojny, a začala okupovať Krym.
Dnes sa krvavá stopa ruských agentov, armády a zbraní ťahá Ukrajinou tak, ako sa plazila jedovatá stopa polónia sledujúca vraždu ruského disidenta Alexandra Litvinenka ulicami Londýna v roku 2006. Objednávateľ tejto vraždy, ako ukazuje súčasné vyšetrovanie, smeruje k bránam Kremľa.
Ukazuje sa, že vo vojne proti Ukrajine už zahynuli tisíce Ukrajincov a Rusov. Takmer dva milióny ľudí bolo vyhnaných zo svojich domovov. Napriek tomu lídri demokratického Západu stále používajú pri označovaní agresie Ruska proti druhému štátu novoreč Georgea Orwella. Nazývajú ju „konfliktom“ či „situáciou“ namiesto toho, aby pomenovali situáciu pravými menami – „invázia“ a „vojna“. Ako občania regiónu, ktorý zažil nacistickú aj sovietsku okupáciu, vieme až príliš dobre, aké nebezpečné sú tieto eufemizmy.
Zradené záväzky
V roku 1938 Veľká Británia a Francúzsko za tichého prizerania sa ostatných demokracií zradili svojho spojenca – Československo. Pod zámienkou ochrany nemeckej menšiny v Sudetoch umožnili Hitlerovi začiatok parcelovania celej krajiny. Šesť mesiacov po mníchovskej zrade vpochodoval 15. marca Hitlerov Wehrmacht do ulíc Prahy.
Čechy a Morava sa stali Ríšskym protektorátom a Slovensko nominálne nezávislým štátom s bábkovým režimom. Celá veľká priemyselná kapacita a ľudské zdroje Československa sa dostali do služieb Hitlerovej vojnovej mašinérie. Keď Hitler prepadol Francúzsko, celá štvrtina nemeckých zbraní pochádzala z okupovaného českého územia.
Dnes sa zdá, akoby sa dejiny opakovali. V roku 1994 sa Ukrajina vzdala svojho arzenálu jadrových zbraní. Podpisom Budapeštianskeho memoranda sa Spojené štáty a Veľká Británia stali garantmi územnej celistvosti a nezávislosti odzbrojenej Ukrajiny. Tento záväzok dnes bez akýchkoľvek politických následkov zrádzajú.
Prečo nezrušiť ďalšie záväzky?
Nedostatočná podpora západných demokracií bojujúcej Ukrajine je smutným pripomenutím ich zlyhania v odpore proti Hitlerovi, a to nielen v Československu, ale aj počas občianskej vojny v Španielsku. Zbabelé uhýbanie pred plnením záväzkov vyplývajúcich z Budapeštianskeho memoranda vrhá tieň pochybností aj na ďalšie medzinárodné garancie a dohody vrátane záväzku vzájomnej obrany, ktorý je základným kameňom NATO. Veď ak môže byť z politickej pohodlnosti porušený jeden záväzok, prečo nie aj ďalšie?
Ak Západ nie je ochotný pomôcť Ukrajine brániť seba a svojich 45 miliónov obyvateľov, aká je nádej, že svetové demokracie budú riskovať konfrontáciu s Ruskom kvôli obrane milióna Estóncov, dvoch miliónov Lotyšov alebo troch miliónov občanov Litvy?
Isteže je správne vždy uprednostniť pokus o vyjednávanie pred vojenskou reakciou. Lenže ochota len vyjednávať je Putinovým Ruskom vnímaná ako prejav slabosti a povzbudenie k ďalšej agresii. Vyjednávanie môže uspieť len vtedy, keď ho budú sprevádzať najširšie a najtvrdšie možné sankcie voči ekonomike a poskytnutie efektívnej a rozsiahlej pomoci Ukrajine.
Obväzy a deky tanky nezastavia
Občania Ukrajiny – rovnako ako občania Poľska, ktorí po mníchovskej zrade bojovali sami – bojujú statočne proti brutálnej agresii. Nebojujú len za svoju vlastnú slobodu, ale tiež za slobodu celej demokratickej Európy. Oceniť ich statočnosť zradou je výsmechom všetkému, čomu Západ verí, že je.
Povedzme si to jasne: vojna Ruska proti Ukrajine je pokusom zastaviť šírenie demokracie na východ Európy. Vojna v Európe sa stala skutočnosťou. Dodávky obväzov a diek Ukrajine tanky nezastavia a nezabránia ani strate cti Európy a Spojených štátov.
© Project Syndicate
Petr Kolář je bývalý český veľvyslanec v USA a v Rusku
Juraj Mesík je špecialista Svetovej banky